Všetci asi vieme, že sme smrteľní, hádam aspoň tušíme. Všetci poznáme frázy: „ži tu a teraz“, „nevieš, čo ťa čaká za ďalším rohom“, „ži, akoby to bol tvoj posledný deň“ a podobne, a predsa žijeme, akoby sme mali žiť večne. Údajne je život večný, asi áno, verím tomu, neviem či z viery alebo zo strachu. Túto otázku si ešte musím rozobrať do hĺbky. Ale v svojej surovej podstate to asi tak už bude a netreba sa to snažiť pochopiť, lebo náš mozog obalený lebkou na úrovni trojrozmerného života na Zemi to asi nepochopí, aj keď sa o to veľa popredných a celým svetom uznávaných odborníkov snaží. Viete, ako to chodí – vyvrátiť alebo potvrdiť sa stále nedohodli. Takže napriek vyššie uvedeným frázam nežijeme, akoby to bol ten posledný deň. A ak len okrajovo načrtneme túto tému s blízkymi alebo dokonca sami v sebe, myslím, že nejeden z nás pocíti niečo, čo nie je príjemné – ja a smrť? A pocíti náznak úzkosti alebo minimálne nepríjemný pocit, ktorý okamžite zmení myšlienky. Veď dobre, nemusím to riešiť, som zdravý, nič sa nedeje. V spoločnosti neviem, či som počula, aby sa o tom rozprávalo vo väčšom priestore. Poďme sa porozprávať o umieraní – to asi nehrozí, pretože koľko ľudí si ponechá zapnutú televíziu, podcast, rádio, ak budeme hovoriť o tom najzákladnejšom, čo nás nikoho neminie – o umieraní a smrti? A predsa sa nás to týka všetkých do jedného. Ak niečo máme spoločné, tak to, že všetci raz zomrieme. Smrť máme istú, či sa o nej rozprávame, alebo sa pred ňou skrývame. A predsa o nej nikto nehovorí, pretože nikto nie je ochotný počúvať. Dávno som si raz prečítala alebo niekde počula – popravde už si nespomeniem, či to bolo písané alebo hovorené slovo –, ale znelo to približne takto: „Smrť je ako narodenie – dieťa ide z miesta, kde to pozná, z materinského lona, kde je láska, tma, ticho, živiny a teplo, a ako ide tými pôrodnými cestami, tak ide do svetla, kriku a zimy, niekde, kde to nepozná. Zážitok narodenia je rovnako traumatizujúci ako zážitok smrti.“ Nádherné prirovnanie, nemyslíte?
Ako lekárka v nemocnici som bola od začiatku konfrontovaná so smrťou. Doslova mi to vyrvalo dych a nevedela som, čo a ako povedať. Stojíte tam ako obarená a pozeráte na svoj prvý neúspech, na prvú stratu ako lekárka. A ešte sa nestihnete ani spamätať z jednej rany, príde druhá, tá ľudská – kde stojíte tam ako človek, nie ako lekár, a pozeráte na mŕtve telo, na rodinu, ktorej sa práve zrútil svet. Tá rana vás zasiahne tak, ako nič, čo ste doteraz zažili. Nikto vás na to nepripraví, nikto vám nepovie, ako sa máte zachovať. Pud sebazáchovy a profesionality vás drží dovtedy, dokedy vás to má držať, ale akonáhle sa zatvoria dvere, všetko sa na vás zosype ako domček z kariet. Pochybujete o práci, o sebe ako lekárke, ale aj o sebe ako o človeku. „Bola som dosť profesionálna?“ A druhý hlas sa pýta: „A bola som dosť ľudská? Zvolila som správne slová?“ A existujú vôbec tie správne slová? Doslova vás to rozdrví.
Každým ďalším pacientom to nie je jednoduchšie, ak čakáte, že to napíšem – ale dokážete si odpustiť rýchlejšie, dokážete byť láskavejšia aj ľudskejšia, volíte slová rýchlejšie a v rámci sebazáchovy si na seba obliekate neviditeľný ochranný štít. Som tu pre nich, urobila som všetko, čo bolo v mojich silách, a ostatné nechávam mimo seba. Zotavíte sa rýchlejšie, ale rana zostáva. Ak počujete vtipkovať svojich známych, ktorí sú lekári, a hovoria vám, že každý lekár má svoj vlastný cintorín a pritom sa usmievajú alebo sú sarkastickí, verte mi, keby mohli, zosypali by sa pred vami. Opýtajte sa ich na mená alebo okolnosti – vymenujú vám 80 % mien z pamäti, alebo tvár človeka či okolnosti. Na niečo také nezabudnete, aj keď si to veľmi, veľmi prajete.
Pozerať sa na to, ako zomiera človek, je pre mnohých ľudí nelekárskeho povolania strašidelné, ale pozerať sa na to z pozície lekárky je devastujúce. Zlomí vám to srdce zakaždým o niečo viac.
Nemôžem hovoriť za všetkých kolegov, ale toto je rozhodne moje svedectvo. Som predovšetkým človek ako každý z nás. Áno, naučila som sa aspoň v práci už neodvracať tvár, byť oporou pre pacienta aj rodinu, či sú alebo nie sú ochotní ju prijať. Smrť je súčasťou nášho života, prosím, poďme sa o nej porozprávať.